Píšťalka dvojačka nám predstavuje vhodné spojenie priamej bezdierkovej hranovej píšťalky a pastierskej šesťdierkovej píšťalky v jeden ľudový hudobný nástroj. Býva však menších rozmerov ako píšťalka šesťdierková a to z hudobno-reprodukčných dôvodov. Hráč na píšťalku dvojačku musí súčasne vháňať vzduch rovnomernou intenzitou do obidvoch píšťal. Po konštrukčnej stránke sú píšťaly tvoriace dvojačku zhodné s píšťalkou šesťdierkovou s tým, že sú spolu spojené koženým remeňom alebo mosadznou obručou tak, aby hlásničky oboch píšťal boli na tej istej strane. Dierky sa prepália na opačnej strane ako je hlásnička, čiže hlásničky sú pri hre na spodnej strane a dierky na vrchnej strane pravej píšťalky. Aby pri hraní na píšťalke dvojačke neunikal vzduch mimo píšťal, musí sa priestor vzniknutý na vnútornej a zároveň spodnej strane k sebe priložených valcov vyplniť drevom alebo korkom.
   Píšťalku dvojačku možno použiť vo funkcii dvojitej píšťalky, ale aj ako normálnu šesťdierkovu pastiersku píšťalku. Hodí sa predovšetkým na rýchle a tanečné piesne, lebo prostredníctvom píšťalky bez dierok je možné určitým spôsobom zvýrazniť rytmickú stránku tanečnej piesne. Naopak samostatne sa používa šesťdierková píšťalka na piesne ťahavé a pomalé.

   Na hranových píšťalkách tvoríme tóny prefukovaním a zakrývaním resp. odokrývaním dierok. Dvojačka je práve zaujímavá sprievodnými tónmi, ktoré vyludzujeme k hranej melódii na píšťalke bezdierkovej. Tóny, ktoré dostávame na píšťalke bezdierkovej, sú závislé jedine od intenzity vháňaného vzduchu, čiže od prefukovania. Pritom je dôležité vedieť to, že vzduchový prúd rovnakej intenzity vháňa hráč do obidvoch píšťal. K zaujímavej stránke dvojačky patrí skutočnosť, že sprievodné tóny bezdierkovej píšťalky neobsahujú mólovú terciu a teda sprievod tejto píšťalky sa hodil iba pre melódie tónin durového charakteru. Hráči na tomto nástroji boli aj z týchto dôvodov nútení vyberať si melódie s veľkou terciou. [6] Leng,L.