Technológia výroby fujár rôznych majstrov je častokrát odlišná a preto je ťažké stanoviť presný a teda najideálnejší postup. Každý dobrý výrobca má svoje časom overené vedomosti, finesy, ktoré sú jeho alfou a omegou pri výrobe kvalitného nástroja. Samozrejme aj tu platí, lepšie raz vidieť, ako sto krát čítať, no v nasledovných riadkoch sa predsa len pokúsim, aspoň v skratke opísať zaužívaný základný postup výroby. Nie, nie, fujaru podľa neho asi nevyrobíte, ale snáď Vás zaujme a priblíži Vám tento nástroj z iného uhlu pohľadu.

 Výber dreva

   Na výrobu fujár a píšťaliek sa najčastejšie používa baza, javor, jaseň a agát. Vhodný kus by mal byť čo najrovnejší bez vedľajších konárov a aspoň o 5cm dlhší ako konečná dĺžka fujary. Nakoľko na kvalite zvuku sa v značnej miere podieľajú vlastnosti materiálu, z ktorého bude nástroj vyrobený, je vhodné zbierať dreviny rastúce v drsnejších podmienkach v tôni lesa a mimo mokradí. Takto rastúci strom, bojujúci o prežitie zo živlami prírody, rastie pomalšie, teda má hustejšie a pevnejšie drevo, čo pozitívne vplýva na jeho budúce akustické vlastnosti. Na zber je vhodné mimovegetačné obdobie od začiatku decembra do konca februára, podľa toho aká skorá bola jeseň a aká tuhá a dlhá je zima. V tomto období obsahuje drevo rastúceho stromu najmenej miazgy a vody, a tak pri následnom sušení nemá až takú tendenciu popraskať. Vyhliadnutý kus najlepšie získame postupným pílením pozdĺž celého obvodu a jeho pridržiavaním, čím sa predíde rozštiepeniu na jeho koncoch.

Vŕtanie

   Získanému polotovaru kolmo zarovnáme konce a pripravíme na upnutie. Upíname ho stolárskymi svorkami, sťahovacími remeňmi – gurtňami, poprípade reťazou o rovný, dlhý kus vhodne umiestneného dreveného trámu alebo hrubého železného L – profilu, čím sa snažíme o čo najdokonalejšie vyrovnanie vŕtaného kusu. Dieru vŕtame  ručne s citom z oboch strán  rôznymi  nebožiecmi s odstupňovanými  priemermi  zhruba od ø15 mm, ø20 mm, ø25 mm až ø30 mm pri fujare G –dur ladenia. Tu je nutné spomenúť, že najčastejšie sa fujary vyrábajú z bazy práve preto, že táto drevina má v strede letokruhov mäkkú dužinu, ktorá sa využíva na prvotné vedenie vrátku a tak sa podstatne uľahčuje proces vŕtania. Avšak nie vždy je táto dužina aj stredom samotného prierezu bazového konáru, čo pri väčšej excentricite naopak zapríčiní, že sa drevo pri vŕtaní znehodnotí vytvorením nerovnomerných stien trubice budúcej fujary.

Sušenie

   Po úspešnom prevŕtaní niektorí výrobcovia pred sušením drevo očistia od kôry, no iní kôru ponechávajú, alebo ju odstránia len čiastočne. Ak sa kôra ponechá, drevo schne pomalšie a tým sa menej deformuje, menej dokrúti a minimalizuje sa vznik trhliniek, no môžu sa na jeho povrchu vytvoriť neestetické hnedé fľaky a plesne. Ak sa kôra odstráni, je zas možné, a to hlavne pri tenších polotovaroch pre fujary, dôkladne odhaliť miesta s tenšími stenami tým, že sa pozeráme cez trubicu budúcej fujary a pritom na jej vonkajšok dopadá silné svetlo. Miesta s tenšími stenami nám presvitajú rôznou intenzitou podľa hrúbky steny a to už od cca 10 až 13mm. Takéto miesta si možno ceruzkou označiť, aby po vysušení a následnom opracovávaní sme mali akú takú predstavu o tom, kde môžeme uberať a kde už nie. Po vysušení už týmto spôsobom možno odhaliť len miesta tenšie ako cca 3 mm a to už je často neskoro.

   Názory na samotnú dĺžku a spôsob sušenia sú tiež odlišné. Je však samozrejme, že dlhším a šetrnejším spôsobom sušenia nič nepokazíme. Drevo je teda vhodné sušiť minimálne 2 roky, a to prvé mesiace pozvoľnejšie v priestoroch vlhších a chladnejších a neskôr je možné sušenie začať urýchľovať sušením v teplejších a suchších priestoroch.

Opracovanie

   Po vysušení sa vyvŕtaný otvor vplyvom zoschnutia zdeformuje a zmenší o 1 až 3 mm, čo si vyžaduje jeho opätovné prevŕtanie. Niektorí výrobcovia tento krok vynechávajú a ponechajú pôvodný vývrt. Ten však býva elipsovito deformovaný, čo spôsobuje problémy pri výrobe a vkladaní klátika, a tiež môže negatívne vplývať na akustiku. Po prevŕtaní ešte dieru vyhladíme pomocou brúsneho papieru vhodne natočeného a pripevneného o pružnú tyč. Takto upravený polotovar môžeme začať opracovávať z vonkajšej strany. Používame na to hoblík, obojručný nôž a brúsne papiere rôznych drsností. Snažíme sa docieliť hladký mierne kužeľovitý povrch s rovnomernou hrúbkou steny, ktorá sa však dá určiť len obtiažne odhadom, praxou alebo približne pomocou vyššie opisovaného presvecovania. Horný priemer budúcej fujary by mal byť masívnejší, s hrúbkami stien okolo 10 až 15 mm a spodný tenší s hrúbkou steny okolo 5 až 8 mm, podľa dĺžky fujary.

   Takým istým spôsobom ako sme vŕtali, sušili, a opracovali drevo na fujaru, postupujeme aj pri vyhotovení bočnej píšťalice, ktorá plní úlohu transportéru vzduchu do štrbiny. Svetlosť jej vývrtu by mal byť taký, aby umožňoval plynulé prefukovanie bez zbytočných strát, teda zhruba okolo 10 až 15 mm. Z kúskov dreva si ešte vyhotovíme hornú prepojovaciu trubičku (horný cencúľ) a totožný dolný cencúľ s vývrtmi 8 mm, hrúbkami stien 2 mm a dĺžok cca 45 mm. Takto vyhotovené polotovary sú pripravené na konečné a najdôležitejšie operácie vyrezania okienka, štrbiny a nakoniec samotné prepojenie medzi sebou.

Výroba hlásničky

Bočné hmatové otvory

   Rozmeriavanie hmatových otvorov častokrát patrilo k tajomstvám výrobcov fujár. Od ich správneho umiestnenia závisí, ako budú jednotlivé tóny medzi sebou naladené. Prvé fujary mali otvory vypaľované odhadom, takpovediac tam kde fujarášovi padli prsty. Neskôr ich začali výrobcovia umiestňovať pomocou rôznych dĺžkových mierok, akým bol napríklad šúch alebo tál. Šúch predstavoval dĺžkovú mieru rovnajúcu sa dĺžke ľudského chodidla a tál polovicu dĺžky predelenú siedmimi, čiže jednu štrnástinu. Tieto miery nanášali a získavali primitívnym spôsobom, ako napríklad skracovaním a prirovnávaním stebla trávy, skladaním špagátu na polovice a podobne. V súčasnosti existuje množstvo tabuliek dopomáhajúcich výrobcom určiť presnejšiu polohu hmatových otvorov. Sú zostavené na základe matematicko-fyzikálnych princípoch, no ich základ je často postavený na starom princípe rozkladania pomocou tálov. Jedna z najčastejšie používaných tabuliek je uvedená v sekcii rôzne dokumenty.

   Pri výrobe podľa hodnôt získaných z tabuľky vyvŕtame bočné hmatové otvory o priemere cca 9 mm. Po tejto operácií je už možne uplatniť prstoklad jednotlivých tónov a ladičkou odhaliť nepresnosti v ladení. Na základe zistených odchyliek dobrusujeme dierky okrúhlym pilníčkom smerom hore alebo dole až na priemer cca 10 až 12 mm, pričom neustále kontrolujeme presnosť ladenia. Potom už len hrany na dierkach z oboch strán zahladíme jemným brúsnym papierom.  

Pospájanie jednotlivých častí

   Vzájomné pospájanie pripravených častí v jeden celok – fujaru, parí medzi posledné operácie pred samotnou ornamentálnou výzdobou a povrchovou úpravou. Začneme navŕtaním otvoru do trubice fujary pre horný cencúľ a to asi 20 mm od horného konca. Otvor vŕtame z opačnej strany ako je okienko a to skrz stenu fujary a klátik až po samotnú štrbinu.  Dieru očistíme od „fúzov“ a vložíme do nej predom vyrobený horný cencúľ, ktorý musí dobre tesniť. Podobne vyvŕtame aj dieru do bočnej píšťalky a nasunieme ju na vyčnievajúcu časť cencúľu. Takto zloženú fujaru previažeme koženým remeňom, uchopíme ju ako pri hre a primeriame si, kde by bola najlepšia poloha pre spodný cencúľ. Do takto určeného miesta vyvŕtame otvor takého priemeru, aby doň mohol byť nasunutý cencúľ s určitým presahom. Potom prečnievajúce konce bočnej píšťalky poskracujeme, upcháme korkovými zátkami a utesníme prípadné štrbiny medzi jednotlivými spojmi vzduchovodu. Nakoniec upcháme koženou zátkou vrch štrbiny a fujara je po konštrukčnej stránke hotová.  

Výzdoba a povrchová úprava