Fujara poklad náš ...        

   Fujara je najsvojráznejšou slovenskou ľudovou hranovou píšťalou s dômyselným pomocným zariadením na prívod vzduchu a svojským uplatňovaním hmatovej techniky. Jej výskyt na Slovensku je jedinečný. V žiadnej inej krajine, u žiadneho iného národa sa s nástrojom zhodným s našou fujarou nestretneme. Preto hovoríme, že fujara je raritou a skvostom slovenského ľudového inštrumentára.

    Fujara má aj jedinečné hudobno akustické vlastnosti. Jej prirodzené ladenie s charakteristickým nedostatkom vyostrených citlivých tónov a interpretačná technika vhodne kombinujúca prefukovanie do alikvotných tónov vytvára z fujary nástroj osobitných znakov a inštrumentálnych vlastností. Neobyčajný zvukový a farebný svojráz doplňuje tradičná ornamentika, odzrkadľujúca výtvarné cítenie a rezbársku zručnosť výrobcu.

   Pôvodným domovom fujár je vrchárska oblasť stredného Slovenska, čo sa rozkladá desiatky kilometrov na východ, juh a západ od vrchu Poľana a je približne zhodná s niekdajšími historickými hranicami zvolenskej župy, folkloristami tiež označovanej ako Podpoľanie. V súčasnosti má tento nástroj množstvo priaznivcov po celom Slovensku ba vzbudzuje záujem i v zahraničí.

   Fujara je nástroj, ktorý sa hodí predovšetkým do prírodnej samoty. Preto sa stala nástrojom sólovým a najmä v minulosti vyhovovala povahe pastierskeho a vrchárskeho obyvateľstva na strednom Slovensku. Vyjadrovala city zádumčivých a ponurých nálad ale aj hrozivých výkrikov pomsty a sily spravodlivého vzdoru. Väčšina fujarových melódií vyrástla z piesní sociálnej, pastierskej, zbojníckej a ľúbostnej tematiky. Tónový prednes na fujare získaval realistickú podstatu tým, že reprodukované piesne sa vždy aj spievali. Fujara však nevylúdi tóny ohnivého rytmu, a preto sa na nej do tanca nehrávalo. Pre osobitnosť ladenia každého pôvodného nástroja sa nedostala ani do obsadenia skupinovej ľudovej hudby. Zato ľudoví interpreti využili možnosť spájania dvoch, troch nástrojov do fujarového dua a tria, podobne aj spájanie fujary s píšťalkou a vo folklórnych súboroch aj spájanie fujary s cimbalom. Fujara je v ľudovom prostredí predovšetkým nástrojom hudobným, výtvarná stránka nie je podstatná a vytvára len akýsi harmonický doplnok k hudobno-estetickej zložke. Tak ako uznávaný fujarista musel byť aj dobrým spevákom, býval spravidla dobrý výrobca fujár aj vyhľadávaným majstrom v rezbárstve. [4] Leng, L.

Z dejín fujary ...

Možno s istotou tvrdiť, že fujara ako osobitný nástrojový druh vznikla sociéte v pastierskeho stavu na strednom Slovensku. Jej jedinečný a pomerne úzko lokalizovaný výskyt nasvedčuje, že ju nepriniesli valaskí kolonisti a že je mladšieho pôvodu ako samotná valaská kolonizácia. Možno však na viacerých prvkoch dokázať, že aj fujara nadväzuje na ostatné pastierske vzduchozvučné nástroje a že s niektorými veľmi úzko súvisí. Konštrukčným a akustickým predchodcom fujary je pravdepodobne trojdierková hranová píšťala, zachovaná v Slovenskom národnom múzeu v Martine a v Krajskom múzeu v Banskej Bystrici. Technológia výroby, ako vŕtanie, detailné opracovanie píšťalovej trubice a tónotvorného zariadenia, ornamentika a ošetrovanie, je blízka ostatným druhom valaských písťal. Aj funkcia a miesto používania je zhodný s ostatnými valaskými píšťalami.

   O dejinách fujary vieme pomerne málo. Historických správ a prameňov z predchádzajúcich storočí je veľmi málo. K najstarším písomným pamiatkam, v ktorých sa vyskytuje pomenovanie fujary, patria rukopisné zborníčky z druhej polovice 18.storočia. Je to predovšetkým Zbierka rôznych skladieb a národných piesní zo 60. rokov 18.stor. od Jána Lányiho. Druhým ešte významnejším prameňom, je báseň Duidam opilio, suam laudat musicau z rukopisu Brukovho zborníka. K písomným prameňom z 19. storočia patrí text Fedora v ľudovej hre Veselohra s betlehemom na Vianoce z Gemera, publikovaná v Kollárových Národných zpievankách. [4] Leng, L.